II. svetová vojna

Moje detstvo a vojna – utečenci na Západ

Detstvo a dospievanie som strávil v rodičovskej vile v Trenčíne „za mostami“ asi 200 m od tečúceho Váhu.

Ako mladý chlapec na začiatku vojny som pozoroval, že do nášho domu prichádzali česky hovoriaci mladí muži. Prespávali u nás a zdržiavali sa na manzarde. Nechodili von, dokonca im rodičia na susednej povale pripravili improvizovanú toaletu. Po pár dňoch odišli, prišli (alebo prišiel) ďalší a tak to trvalo pár mesiacov. S rodičmi som sa o tom nesmel rozprávať. Bolo to tabu. V dobe, keď bol spáchaný atentát na Heydricha sa mi to vyjasnilo. Mama mala v kuchyni na návšteve svoju priateľku. Ja som sa hral na chodbe a cez pootvorené dvere do kuchyne som počul ako mama priateľke hovorí: „ V noci sa budím zo strachu čo sa stane keď zistia, že ten Bublík išiel cez nás“ .To bolo po tom ako Nemci postrieľali, alebo donútili k samovražde siedmych parašutistov v krypte pravoslávneho kostola Cyrila a Metoda v Prahe. Ten Jozef Bublík pochádzal z dedinky Bánov hneď za hranicou s Moravou. Bol absolvent gymnázia a chcel študovať právo avšak v Protektoráte boli české vysoké školy uzavreté . Rodičia si z pochopiteľných dôvodov o utečencoch nerobili žiadne písomné záznamy.Po vojne sa pokúsili zrátať koľko utečencov do Čs.jednotiek v Angli cez nás prešlo. Zhodli sa na počte asi 28. Cez nás šiel aj významný novinár, civilný pilot a inštruktor Jiu-Jitsu Hugo Slipka, ktorý potom v Anglii pôsobil ako inštruktor bojových umení členov britských výsadkárskych jednotiek Commandos. Po skončení vojny nás ako mnohí iní navštívil aby sa nám poďakoval. Po „víťaznom“ februári sa mu podarilo na poslednú chvíľu utiecť na Západ.

Úteky do „západného odboja“ v prvej fáze viedli cez Poľsko. Bolo to pomerne jednoduché. Keď však Nemci Poľsko obsadili, táto trasa bola uzavretá. Začala sa využívať tzv. Balkánska cesta. Českí utečenci prechádzali z Protektorátu na Slovensko „cez hory“. Prišli na našu adresu a u nás sa preukázali heslom: „Pozdrav včelárskemu spolku“. Otec im vybavil falošné doklady s fotografiou. Tie vystavovali niektorí spoľahliví notári. Utečenci potom už bezpečne cestovali vlakom do Bratislavy, resp. do Ivanky pri Dunaji kde si ich prevzal manžel otcovej netere ( povolaním bol detektív). Ten ich previedol cez hranicu do Maďarska (konkrétne do Senca, ktorý vtedy patril Maďarsku) kde si ich prevzala otcova švagriná pani Sabadošová (rodená Maďarka). Tá s nimi normálne cestovala do Budapešti. Zaviedla ich na Juhoslovanské veľvyslanectvo kde dostali víza pre Juhosláviu, cez ktorú potom bezpečne pricestovali do Turecka a tam už prestúpili na loď ktorá ich cez stredozemné more doviezla do Francúzska. Do Anglie to bol už len „skok“. Tých „chodníkov“ balkánskej cesty bolo niekoľko. Ten cez Trenčín bol jeden z nich.

Represálie fašistov v Trenčíne

Po vypuknutí SNP bol na Slovensku vyhlásený mimoriadný stav. Gestapo, SS a Hlinkova garda mali v rukách všetko. Zatýkalo sa, mučilo a vraždilo vo veľkom. Tých popráv sa aktívne zúčastňoval aj môj triedny učiteľ Martinček. Boli sme zvyknutí, že často chodil na vyučovanie v modrej gardistickej uniforme s pištoľou na opasku. Často odchádzal z vyučovania a nám dal knihu aby sme si čítali. Niekoho určil ako dozorcu aby „zlých“ zapisoval na tabuľu. Je dokázané že Martinček osobne popravil niekoľkých väzňov. Posledné roky Druhej svetovej vojny som vnímal už ako dosť dobre informovaný chlapec. . Informácie o nej sme získavali z rádií. Väčšina obyvateľstva mala trvale nastavené stanice na Londýn, alebo Washington. Chodilo ku nám pár mojich kamarátov a v pivnici sme mali „generálny štáb“. Do mapy Európy sme si pichali vlajočky ktoré vyjadrovali pohyb frontových línií. Už keď som býval a pracoval v L.Mikuláši spoznal som sa s významnou umeleckou osobnosťou JUDr. Martinom Martinčekom. Pri náhodných stretnutiach v meste sme si vždy podebatovali o rôzných problémoch. Akosi ma niečo nutkalo, aby som nenápadne zistil či nie je v dajakom príbuzenskom vzťahu s mojim bývalým učitelom a zapáleným gardistom Martinčekom. Raz som mu položil otázku či nemal dajakého príbuzného učitela v Trenčíne. Úplne bez zaváhania odpovedal že nie. Ja som mu v krátkosti povedal, že ma učiteľ s jeho menom učil a povedal som mu aj o jeho gardistickel minulosti. Doktor Martinček si priložil dlaň na čelo a po chvilke mlčania povedal: „Tak už mi je to jasné“. Videl otázku na mojej tvári. Potom mi povedal krátky príbeh z konca vojny. Tesne po nej ako právnik začínal pracovať na Úrade vlády. Raz ho na ulici obklopili milicionári, dali mu na ruky želiezka a odviedli do väznice. Po dvoch týždňoch ho bez akéhokoľvek vypočúvania prepustili na slobodu. Na jeho otázku „Čo to malo znamenať“ neodpovedali. Zrejme si ho zamenili za učiteľa Martinčeka z Trenčína.

Po vojne bolo na hradnom vrchu odkrytých 6 hrobov s 69 obeťami (z toho 4 boli ženy). Identifikácie obetí sa zúčastnil aj môj otec, ktorý bol na gestape väznený asi 6 týždňov. Nakoľko veľmi dobre ovládal nemčinu sa z toho „vysekal“. Identifikoval telo jedného spoluväzňa. Bol to povolaním rušňovodič a chýbal mu na jednej ruke malíček. Samozrejme Martinček zmizol s nemeckými vojskami a nikto ho viac nevidel. Ako jemu podobní aj on možno v pokoji dožil niekde v Argentíne.

Stovky amerických bombardérov na oblohe

Bolo to prvý raz začiatkom leta r.1944 keď sme boli ráno vystrašení obrovským hlukom motorov. Za chvíľu bola obloha pokrytá stovkami ťažkých amerických štvormotorových bombardérov. Leteli vo veľkej výške a zanechávali za sebou kondenzačné pásy (každý 4). Smerovali proti toku Váhu približne z juhozápadu na severovýchod. Bolo ich asi 350. Okolo obeda sa vracali tým istým smerom odkiaľ prileteli. To sa opakovalo tak raz za týždeň. Zistili sme, že to záleží na počasí. V zlom zamračenom počasí neprileteli. Keď znovu prileteli, naša mama povedala: sú tu lietadlá, bude pekné počasie, idem prať. Teraz už viem, že to boli Liberátory ( B 24) a Lietajúce pevnosti ( B 17). S menším odstupom letel menší roj stíhačiek – Mustangov ktoré boli ich ochranou. Kde presne leteli to sme nevedeli. Predstavovali sme si že letia bombardovať niekde fabriky na Ostravsku.

Nad Trenčínom sme videli dve letecké tragédie. Prvá sa odohrala 7.7.1944. Hrali sme sa pri váhu pod peším mostom. Zrazu sme počuli zvuk približujúceho sa lietadla. Bol to Liberátor. Letel len na dva motory nízko nad mestom a Váhom takže sme videli jeho detaily. V bočnom streleckom okne sme rozoznali siluetu strelca. Čakali sme, že lietadlo pristane na vode. Letelo však ďalej a pri Trenčianských Biskupiciach odbočilo smerom k Inovcu. Z letiska v T.Biskupiciach vyštartovali dve nemecké stíhačky. Či na bombardér strieľali to sa odhadnúť nedalo. Bombardér začal zatáčať doľava a jasne sme videli padáčiky. Hneď potom lietadlo zmizlo za Inovcom kde narazilo do jeho hornej časti. Ústnym podaním sme sa dozvedeli, že zoskok prežili deviati z posádky. Toho desiateho (zadného strelca menom LaFond) pri vyskakovaní zachytila zadná smerovka a na zem dopadol mŕtvy. Niektorí miestni občania za asistencie četníkov mu pripravili dôstojný pohreb. Asi rok po vojne bol s ostatnými padlými americkými letcami exhumovaný a pochovaný na niektorom vojenskom cintoríne v Európe.

Druhá tragédia sa odohrala presne v deň vypuknutia SNP, teda 29.8.1944. Po prelete hlavnej skupiny niekoľko sto bombardérov sa o pár minút objavil poškodený Liberátor. Dymilo sa mu z jedného motora a letel nad našim domom tak nízko, že sme rozoznali biele hviezdy na jeho krídlach. V tom sa objavili dve nemecké stíhačky (Messerschmidt a Fockewulf). Ale skôr ako mohli Liberátor zostreliť prileteli dva, možno tri americké Mustangy. V momente streľbou zasiahli Nemcov. Messerschmidt horiaci ako fakľa dopadol za vrch Jachtár presne na slovensko- moravskej hranici. Fockewulf bol tiež zasiahnutý a dopadol tesne za hraničnú čiaru na Moravu za Hornou Súčou. Liberátor pomaly letel na severo- východ a za železničným mostom na štrkovú pláž Váhu odhodil 7 bômb. My chlapci sme sadli na bicykle a za pár minút sme boli na mieste. Zo siedmych hlbokých kráterov sme zbierali ešte horúce črepiny. Tie dva Mustangy obleteli ťažko letiaci Liberátor a niekoľko krát zakývali krídlami čo bolo znamenie pre jeho posádku, že o ich problémoch vedia. Potom posádka na padákoch opúšťala lietadlo až na jedného. Bol to pôvodom Slovák menom Solock, narodený na Východnom Slovensku. Jeho telo bolo nájdené v troskách lietadla ktoré dopadlo do lesa v blízkosti loveckého zámku Antonstal (blízka dedina bola Liborča). Ešte teraz sú v lesnom poraste trosky lietadla. Prečo Solock zostal v lietadle sa nevie. Možno bol ranený, alebo jednoducho mal strach s hĺbky priestoru. Vraj aj to sa stávalo.

Prechod frontu cez Tenčín

Že sa schylovalo k príchodu fronty sme vedeli podľa toho, že nemeckí ženisti pomocou pneumatických kladív vysekávali do mostných pilierov obidvoch mostov veľmi veľké otvory ktoré potom naplnili výbušninou. Zatiaľ cez železničný most jazdili vlaky, a my zo zámostia sme veselo vykračovali po pešom moste do škôl a dospelí do zamestnania. Príchod frontu sme zaregistrovali dunením zo severo-východného smeru. Vtedy mesto oznámilo rozhlasom a plagátmi, že v noci 10.4.1945 budú odpálené nálože pod obidvomi mostami. Vyzvali nás, aby sme tú noc pootvárali okná, čim sa vyhneme ich rozbitiu tlakovou vlnou. Mosty boli odpálené jednu hodinu po polnoci. Náše okná tak zostali celé. Nastal stav, keď ľavobrežný Trenčín bol obsadený Sovietskou armádou a pravobrežný bol bránený wermachtom. Tento stav trval do 29.4.V tejto dobe sa obidve armády navzájom ostrelovali kanónmi a mínometmi. Sovieti o násilný prechod Váhu nemali záujem. Čakali na vyrovnanie frontovej línie po celom považí. Počas tejto doby sovieti predviedli jednu veľmi silnú kanonádu delami a mínometmi. Jeden delostrelecký granát explodoval 2 m od nášho domu v prednej záhradke a jedna mína dopadla za dom na rozhraní zadného dvora a záhrady. Asi 3 metre od miesta jej explózie boli zakopané 3 mliekarenské 25 l konvice plné čistého liehu. Ten vypúšťala továreň na droždie a destiláty potrubím do Váhu bízko želeničného mosta. Po skončení vojny rolníci z okolitých dedín ku nám chodili vymieňať 1 liter liehu za 1 kg masla. Na túto fabriku mám smutnú spomienku. Išiel som za kamaráton na Bratsilavskú ul. a tesne pri likérke kráčali teraja sovietskí vojaci a jedna vojačka (tie sme nazývali „bárišne“). V tom po fabrickom dvore bežal nemecký vojak (asi ho tam zabudli).Vojačka zvesila z pleca vojaka samopal so slovami „davaj vintovku“ a chladnokrvne nemca zastrelila. Vidieť na vlastné oči smrť vojaka bol pre 11 ročného chlapca ťažký zážitok. Na továrenskom dvore boli dobre známe obrovské plechové sudy. Tie, v ktorých bol lieh už boli prázdne, ale jeden ktorý obsahoval melasu bol prestrelený a melasa pomaly plnila okolitý priestor až dosiahla murovaný plot . Jej vrstva mala hrúbku tak 1 meter a pomaly sa začala prelievať na ulicu. Chalani si všimli že viac vzadu na nej plávalo ľudské telo. Bol to ten nemecký vojak, ktorého ruská „bárišňa“ zastrelila. Chodili sme sa pozerať kde už nemec je a keď sa jeho telo zastavilo na plote išli sme to oznámiť.

Desať ľudí v jednej pivnici

Ako sa fronta blížila, otec sa snažil pivnicu v mieste okna opevniť. Dal doviesť 10 vyradených železničných pražcov. Tie sme poukladali pred pivničné okno a navzájom sme ich spevnili oceľovou pásovinou pribitou veľkými klincami. Táto ochrana vydržala aj explóziu delostreleckého granátu na vzdialenosť 4-5 m. Osadenstvo pivnice: Otec, mama, sestra, brat a ja, sestrin nápadník, pani Šimončičová ( vdova ktorá u nás žila ako člen rodiny) a rodina gymnaziálneho profesora Sninčáka (on, manželka a ich dve menšie deti). Rodina Sninčákova žila v Prešove a zo strachu pred našimi osloboditeľmi ktorí sa na Východnom Slevensku chovali nevybrane , neviem už akou cestou si vybavila azyl u nás. V pivnici bolo vodné čerpadlo s nádržou (hydrofor), lenže elektrina nebola. V záhradke sme mali „ručnú pumpu“, takže keď nesvišťali guľky, chodili sme na vodu tam. WC sme používali na prízemí domu, samozrejme s donáškou vody zo studne. Na varenie sme používali šporák v kuchyni v ktorej „kraľovala“ pani Šimončičová.

Ku koncu pobytu v pivnici sme raz vyšli do záhrady za domom. Bol jasný, teplý a tichý deň. Hneď na kraji bol rad asi 10 egrešových „stromčekov“ priviazaných ku kolíkom. Začínali pučať a bol na ne pekný pohľad. Ja som k jednomu pristúpil chytil som ho pod uväzom o kolík. V tom niečo zasvišťalo, a pník bol „na dvoje“. Korunka bola pod úväzom a časť pníka trčal hore. Všetci sme stŕpli a hneď nám bolo jasné, že priletela guľka a tá ho rozťala. Mńa od istej smrti delilo tak 10 cm.Keď sme neskôr túto udalosť rozoberali zistili sme, že medzi našim a súsedových domom bola medzera cez ktorú bolo krásne vidieť hradnú vežu. Neskôr sme sa dozvedeli, že sovieti tam mali ostrelovačov (ostrelovačky). Tí dokázali špeciálnymi puškami presne trafiť ciele aj na túto vzdialenosť.

Otvorenie vojenských archívov

Keď sa 50 rokov po vojne otvorili vojenské archívy nastal informačný boom. Napr. z tisícov nezvestných bombardérov USA sa dá podľa výrobného čísla nájsť kde ktorý stroj havaroval, kto z posádky prežil a kto nie a pod. V jeho spise je miesto havárie, príčina havárie, dátum a i. Na internete sa dajú nájsť doklady o nezvestných posádkach. Volá sa to „Air crew missing report“, kde sú všetky údaje o nezvestnom lietadle. Veliteľ jednotky na základni bol povinný takýto dokument vystaviť ak sa lietadlo nevrátilo na základňu do 48 hod. V zozname posádky sú aj údaje komu má byť nezvestnosť, zranenie alebo smrť oznámená. Je to smutné, ale prevládali matky. Tento formulár je aj pri dokladoch Liberátora ktorý pristal-havaroval pri L.Mikuláši. Musím tu spomenúť publikáciu o lietadlách a ich posádkach ktoré museli ukončiť svoju bojovú misiu na Slovensku: KONEČNÁ ZASTÁVKA SLOVENSKO autorov Petra Kaššáka a Mariána Hrodegha. Obsahuje veľké množstvo autentických fotografií. Sú v nej popísané osudy letcov z asi 50 strojov havarovaných na Slovensku. Musím upresniť, že všetky americké lietadlá ktoré sa pohybovali nad Slovenskom patrili k 15-tej Leteckej armáde USA ktorá sídlila na juhu Talianska. Jej sídlo bolo Pantanella. V jej okolí boli ďalšie letiská. Bombardovacie misie smerovali Na rafinérie v Ploesti, v Odertale, niečo dostala aj Bratislavská Apolka a ciele v Ostave a v jej okolí. Hlavným cieľom však boli dve obrovské rafinérie na Nemcami obsadenom poľskom území: Blechhammer sever a Blechhammer juh. Tieto zásobovali pohonnými látkami celú nemeckú armádu na východnom fronte. Tieto bombardovania si u Američanov objednal Stalin. Stále opakované deštrukcie obidvoch rafinérií významne oslabovali nemecké vojská a urýchlovali postup sovietských vojsk na západ – do Nemecka.

Niečo o Liberátori, ktorý 2.12.1944 núdzovo pristal na lúke nad terajšou záhradkárskou kolóniou (pod pamätníkom Nicovo). Žijem v L.Mikuláši od r. 1970 a občas niekto spomenul túto udalosť. Nikto mi však nevedel presne ukázať miesto kde sa to udialo . Údaje sa líšili aj o niekoľko kilometrov. Každý mi tvrdil, že to bolo v lete. Ľudí dezorientovalo slnečné počasie. Ako som spomenul v úvode, bombardovacie misie sa uskutočňovali len ak bola na predpokladanú bombardovanú oblasť predpoveď tlakovej výše. Cez mraky sa ciele zasiahnuť nedali. Po nástupe do dôchodku som mal zrazu dosť času na to aby som sedel pri počítači a pátral po vojnových udalostiach. Na amerických vojenských weboch, ktoré boli sprístupnené, som sa doklikal až k B24-ke, ktorá pre poruchu motora si netrúfala doletieť na základňu v juhotalianskej Pantanelle cez Maďarsko, Juhosláviu a veľký kus Jadranského mora. Preto veliteľ lietadla nad mestečkom Szany v Maďarsku zavelil na obrat o 180 stupňov a tak sa letelo naspäť na sever. Niekde za Žilinou odbočilo lietadlo viac k východu v snahe dostať sa za frontovú líniu a bezpečne pristať na sovietmi obsadenom území. Tok Váhu a hrebene Tatier mohli byť dobrými navigátormi. Pravdepodobne sa objavila dajaká ďalšia technická porucha a tak dal kapitán posádke príkaz opustiť lietadlo ktoré nechal riadiť autopilotom. Opúšťanie lietadla začalo nad Bešeňovou a posledný člen posádky sa dotkol zeme niekde v blízkosti Vrbice. Bombometčík Wattson mal vážnejšie poranenú nohu od šrapnela takže opustenie lietadla a dopad na padáku by nezvládol. Jeho kamarát navigátor Kennedy sa preto rozhodol prevziať riadenie lietadla a pristať, čo sa mu aj podarilo. Kolesá sa však nevysunuli a tak musel pristávať „na bruchu“. Pri dotyku so zemou Kennedy narazil do riadiacich pák a ľahšie sa zranil.

Konečne som stretol človeka ktorý mi úplne presne označil miesto kde Liberátor zastavil. Ten pán má hodne nad 90 rokov a volá sa Chrapčiak. Chlapci z Vrbice boli pri Váhu, do ktorého na padáku pristal jeden člen posádky. Chceli od neho padákové šnúry, lenže prišla nemecká vojenská hliadka a chlapcov odohnala. Letca zaistili. Chlapci však videli smer ktorým pristávalo lietadlo a počuli aj hluk z jeho tvrdého pristatia. Chlapec Chrapčiak s kamarátmi vybehli hore kopcom nad mestom k lietadlu. Nemeckí vojaci práve vynášali z lietadla zraneného Kennedyho a Wattsona. Chlapec Chrapčiak stačil z poškodeného lietadla odniesť „nepriestrelnú“ vestu bočného strelca. Doma si ju schoval a mal ju asi 20 rokov. Potom ju daroval mestskému Múzeu kde je doteraz . Nemecká armáda mala prísny rozkaz pozostatky havarovaných amerických lietadiel železnicou poslať do domov. Nemecko malo akútny nedostatok hliníka. Po celom Považí až po Bratislavu sa pohyboval špeciálny stroj s akýmisi „nožnicami“, ktoré vraky rozkúskoval na menšie kusy ktoré sa v nákladných vozňoch posielali do „Rajchu“. Pre vrak pri L.Mikuláši použili nemeckí vojaci jednoduchší spôsob. Obkolesili ho mínometmi a rozstrieľali ho na menšie kusy ktoré zvážali k železnici. Na ploche zostalo veľké množstvo drobných črepín a hliníkových tavenín. Táto lúka vraj vtedy patrila Vrbickej obci. Kosila sa z nej tráva ako potrava „obecného býka“. Potom prešla do majetku JRD a neskôr Poľnohospodárskemu podniku. Stala sa z nej „roľa“.

Pán Chrapčiak mi veľmi presne určil miesto kde Liberátor ležal. Rozhodol som sa plochu dôkladne preskúmať. Ponúkol som Múzeu Janka Kráľa spoluprácu. Dostal som poverenie robiť na tom pozemku prieskum. Povolenie mi udelil aj Poľnohospodársky podnik ktorý plochu vlastní. Kúpil som si detektor kovov a tak som mal takmer tri roky zaujímavú zábavu. Nazbieral som a vykopal asi 50 kg rôznych črepín, úlomkov a hlavne hliníkových tavenín. Miesta nálezu artefaktov som si značkoval kúskom červenej stužky. Urobil som z nich fotografie a získal som veľmi presné vymedzenie plochy kde lietadlo ležalo. Hľadanie som opakoval dvakrát aj po orbe, lebo pri nej sa dostali do dosahu detektora ďalšie pozostatky. „Pristávaciu“ dráhu od miesta dotyku so zemou vyznačovali kúsky „plexiskla“ a úlomky hliníku. Tie sa odlamovali zo spodnej časti trupu po dráhe núdzového pristania. GPS súradnice tak veľmi presne vymedzujú dve základné polohy: dotyk so zemou a miesto deštrukcie lietadla mínami.

Keď som dokončil prácu s detektorom rozhodol som sa o výsledkoch informovať širšiu verejnosť. Tak sa stalo, že som si pripravil prezentáciu ktorá má tri časti: 1. Strategické bombardovanie o ktorom som získal informácie z otvorených zdrojov na webe. Sú v nej informácie o používaných lietadlách v leteckej vojne, bombardovaniach nemeckých a s nimi spojených krajín, ale aj o stratách spojencov. 2. Detailne dokumentovaný príbeh z posledných hodín letu horeuvedeného bombardéra . 3. Účasť známych hereckých a umeleckých osobností vo vojnovom konflikte.

Túto na vynikajúcej úrovni urobil p. Vanovčan. Je obdivuhodné, aké detaily na interieri aj exterieri sú zachytené. Ešte aj hudba znejúca v prázdnej kabíne je autentická. Samozrejme „Škoda lásky“ nemôže chýbať. Interiér je znázornený počas letu na autopilota. Okolité kopce sa dajú identifikovať. Tiež Váh, dedinky a mesto L. Mikuláš popri ňom.

Laurian George, člen posádky amerického bombardéra B-24 Liberátor spomína na koniec jeho misie pri Liptovskom Mikuláši

(Dokument vyhľadal a preložil J. Bohuš)

Mal som 20 rokov a bol som rádiooperátorom na bombardéri B-24, keď sme 2 decembra 1944 leteli zo základne v Pantanelle v Taliansku do Nemecka (dnes Poľsko – pozn. prekladateľa). Tejto bombardovacej misie sa zúčastnilo asi 800 lietadiel. Nad cieľom (Blechhammer – pozn. prekladateľa) kde sme zhodili bomby, sme boli zasiahnutí granátom z nemeckého protilietadlového kanónu, čo nám poškodilo a celkom znefunkčnilo motor. Neskôr sme boli nútení opustiť lietadlo. Vyskočil som z výšky asi 1000 m, no nemohol som uchopiť popruh na otváranie padáka. Zúfalo som sa o to pokúšal niekoľko krát, napokon sa mi to podarilo a padák sa otvoril. Pod sebou som mal pole, na ktorom bolo množstvo trojnožiek – mal som strach, aby ma pri dopade jedna z nich nerozštvrtila. Našťastie som tvrdo pristál na slovenskú zem. ( Bolo to pri vtedajšej Nemeckej Ľupči – pozn. prekladateľa). Bol to dobrý pocit. Ale netrval dlho, pretože krátko na to som bol zajatý nemeckými vojakmi. Nasledoval pochod do ich tábora, kde som bol vypočúvaný vojakmi SS. Vytiahli zo mňa meno, hodnosť a identifikačné číslo. Potom ma vzali do pivnice, vyzliekli do spodného prádla a začali ma biť opaskami. Znovu som im povedal svoje meno, hodnosť a identifikačné číslo. Potom jeden vytiahol svoj bajonet a pritláčal mi ho na hrdlo. Opýtal som sa ho, čo chce vedieť. Vyviedli ma z pivnice a znovu ma vypočúvali. Povedal som im len to, čo sami vedeli - že sme prileteli z Talianska na B-24, ale cieľ ktorý sme bombardovali nepoznám. Medzitým zajali aj zadného a horného strelca. Zadného strelca tiež bili, ale keď potom prehľadávali horného strelca, našli u neho program bohoslužieb s uvedením označenia našej eskadry a menom našej základne. Toho už nebili. Noc sme strávili v akejsi stajni, strážení nemeckými vojakmi.

Na druhý deň nás odviezli na drevom poháňanom nákladiaku do iného mesta. Tam auto odstavili na dvore zo všetkých strán obkolesenom budovami. Bál som sa, že nás idú obesiť, alebo zastreliť. Vojaci však len naložili na auto kartóny s materiálom. Veľmi sa mi uľavilo. Pokračovali sme do ďalšieho mesta, kde ku nám pripojili nášho pilota a druhého pilota, ktorí boli zajatí niekoľko hodín po nás. Po jednom sme boli umiestnení v pivničných miestnostiach nejakej starej budovy. Mali sme len prične, žiadne toalety, jedlo, ani vodu. Celú noc som sa bál o život. Na druhý deň sme v sprievode stráží nastúpili do vlaku. Cez Poľsko sme cestovali do Frankfurtu nad Labem (asi Frankfurt nad Odrou- pozn. prekladateľa)a ďalej do Frankfurtu nad Mohanom. Tam sme museli prejsť asi 2 km pešo cez mesto zbombardované našimi lietadlami. Nakoľko sme boli šiesti zajatci a len traja strážnici, mali sme strach, aby nás miestne obyvateľstvo nezlynčovalo. Z Frankfurtu sme sa loďou plavili do mesta Wetzler, kde bolo sústredenie zajatcov kvôli ich ďalšiemu vypočúvaniu a rozdeľovaniu do jednotlivých zajateckých táborov. Ja som bol pridelený do Stalag Luft IA v nemeckom mestečku Barth na pobreží Baltického mora. Bol to tábor pre dôstojníkov a my, poddôstojníci, sme boli pridelení k poriadkovej službe. Vykonávali sme špinavé práce, ako napr. vyprázdňovanie odpadových nádob a podobne. Na izbe nás bolo 24 chlapov, každý mal jenu prikrývku. Bola zima, všade vlhko, sneh a ľad. Nemali sme žiadne kúrenie. Na deň sme dostávali 6 kociek uhlia, čo postačilo tak na zohriatie vody a skromné varenie. Dostávali sme vodnaté zemiaky, polievku z kvaky a chlieb s obsahom pilín, pečený tak dvakrát do týždňa. Nedostávali sme žiadne mäso, ovocie, ani mlieko. Občas sme dostali balíčky od Červeného kríža, ktoré obsahovali náhradu kávy, potravinové konzervy so sušeným mliekom, cigarety a čokoládu. Balíčky sme si delili. Schudol som pätnásť kilogramov.

Vojna sa chýlila ku koncu, blížili sa Rusi a 30 apríla 1945 Nemci opustili tábor, aby sa mohli dať zajať na americkej línii. Keď Rusi 2. mája 1945 dorazili do tábora, zakázali Američanom odviesť si nás a poslať domov. Dva týždne sme boli ich rukojemníkmi, pretože za naše prepustenie žiadali, aby im Američania vydali dvoch ruských generálov, ktorí sa vzdali Nemcom a Američania ich oslobodili so zajateckých táborov v Nemecku. Rusi teda podmieňovali prepustenie 10 000 našich zajatcov vydaním dvoch svojich generálov. Američania sa obávali, aby tých dvoch nepopravili za to, že sa vzdali Nemcom. Nakoniec generálov vydali a my sme sa preplavili do Remeša vo Francúzsku a autami sme boli porozvážaní do táborov: Lucky Strike, Phillip Morris a Chesterfield. Na prevoz do Camp Shanks v New Yorku sme čakali 4 týždne.

Keď sa naše lietadlo 2. 12. 1944 nevrátilo na základňu, bol som vyhlásený za MIA (missing in action – nezvestný pri akcii). Tento štatút trval dva mesiace. Až potom moja rodina dostala oznámenie že žijem.

Z mojej základne McCleland Field som bol s poctami vyradený 21. 11.1945.

Keď bolo naše lietadlo nad cieľom zasiahnuté šrapnelom, náraz posotil predného strelca Guy Martina do bombometčíka Watsona tak, že si tento zlomil nohu (podľa neskorších údajov iných členov posádky bol Watson ťažko poranený v členku črepinou zo šrapnelu a nie nárazom Martina – pozn. prekladateľa). Lietadlo postupne strácalo výšku. Pred koncom už bolo riadené autopilotom. V lietadle zostali traja členovia posádky. Dvaja chceli Watsona spustiť na lane a umožniť mu tak otvorenie padáka. Lietadlo však bolo nebezpečne nízko. vtedy navigátor, poručík Kennedy, povedal: ,,Idem dolu s mojim kamarátom“. Ako zázrakom lietadlo dosadlo na okraj pahorka a kĺzalo sa po zemi až zastalo bez toho, že by začalo horieť. Nemeckí vojaci vytiahli Kennedyho a Watsona z lietadla. Zajatie prežili tiež v tábore Stalag Luft IA Barth, v Nemecku. Koniec letu nášho lietadla mi v tábore popísal poručík Kennedy.

Palubný inžinier Gene Davidson a spodný strelec John Dayer sa po zoskoku padákom na čas vyhli zajatiu, lebo sa dostali k partizánom (obidvaja pristali na padákoch pri Gôtovanoch – pozn. prekladateľa), no pri obkľúčení partizánskeho tábora Davisona zajali Nemci (dočkal sa konca vojny v zajateckom tábore – pozn. prekľadateľa). Dayerovi sa podarilo dostať sa cez bojovú líniu k ruským vojskám, neskôr bol poslaný domov do Ameriky. Z našej posádky sa mu vojna skončila ako prvému. Nebol zajatý, ale dlho bol evidovaný ako nezvestný pri akcii (MIA).