Windsurfing

Windsurfingom som vystriedal jachting . Predtým sme so synom jazdili na plachetnici FIREBAL, čo bola dosť veľká loď s dvomi plachtami a spinakrom. Navštevovali sme vtedajšiu Juhosláviu keď sme škodoukou 110 ťahali na podvozku loď a auto muselo pritom viesť 4 osoby a kompletnú kempovaciu výbavu. Syn študoval na vysokej škole a postupne sa tomuto typu dovolenky vzďaľoval. Preto som volil prechod na inú formu pohonu vetrom – windsurfing. Bývam asi 200 m od Liptovskej Mary a tak to bolo najlepšie riešenie. Stretla sa tu skupina nadšencov pre tento vtedy nový šport. Svoje dielenské zručnosti som využil pri výrobe windsurfingových plavákov (nazývali sme ich dosky, po anglicky boards). Táto činnosť mi umožňovala kupovať si kvalitné vybavenie (plachty, sťažne, rahná, neoprény) a finančne kryť výjazdy za dobrými vetrami. S manželkou sme boli v Juhoslávii ešte dva razy. Po jej rozpade to skončilo. Českí priatelia mi poradili na windsurfing vynikajúcu destináciu: "Pólwysep Helski“, čiže Helský výbežok na severnom pobreží Baltického mora (fotografia). Hlavnou výhodou boli razantné a niekedy niekoľko dní trvajúce vetry s rýchlosťou nad 10 m/sec. Pre dobrého surfera úplný raj. Koniec júna a začiatok septembra, to boli termíny pre moje výjazdy kedy sa dal postaviť stan priamo pri vode. Odchod do dôchodku som privítal doslova s nadšením. Prvých asi 5 rokov bol mojim častým partnerom pri výjazdoch na Hel teraz už nebohý Jožko Rajecký (pediater). Túto vynikajúcu windsurfingovú destináciu som navštívil 18 krát. Väčšinou sám. Sem-tam sa ku mne niekto pridal (napr. Karol Maliňák). Cesta poľskou rovinou trvala tak 11 - 12 hodín (asi 850 km). Vždy, keď som dosiahol pobrežie otvoril sa mi úchvatný pohľad na Helskú zátoku. Svižný vietor, vlny a spenená voda sľubovali dostatok adrenalínu. Vždy som vystúpil z auta a chvíľu som pozoroval túto úchvatnú scenériu. Na pobreží v „mojom“ kempe ma už čakala partia výborných poľských kamarátov a ich rodín. Jeden z nich mi prezradil že som pre nich „fenoménom“ (zrejme myslel „surfistickým“). Najviac sa zaujímali či „spředam“ dajakú „dasku“, „žageľ“ alebo „mast“. Nebudem tajiť, že mi to krylo náklady na pobyt a cestu. Väčšinou som sa vracal domov „na prázdno“.

Postupne sa prázdne a pomerne kvalitné poľské cesty začali plniť autami, do Poĺska dorazili peniaze z EU a rekonštruovali sa cesty (obchvaty). Premávka sa tak spomaľovala, že moja posledná cesta na Hel trvala 15 hodín. Aj obsadenosť kempov sa katastrofálne zvýšila. Moja „baltická“ windsurfingová éra sa tak skončila.

Mal som ale už rozpracovanú ďalšiu éru môjho dôchodku: motorky.