Motorka

MOJE PRVÉ STRETNUTIA S MOTORKAMI.

Prvý krát som riadil motorku rok po vojne keď som mal 12 rokov. Vyrastal som v Trenčíne „Za mostami“ vo vilovej štvrti pri Váhu. Koncom vojny v Trenčíne stáli bojujúce strany takmer 3 týždne. Obidva mosty boli zborené. Sovietské vojská boli v mestskej časti na ľavej strane Váhu a v časti „Za mostami“ bolo nemecké vojsko. Občas strielali ponad Váh jedni do druhých. Jedného dňa sme sa zobudili a Nemci zmizli. Asi sa ponáhlali cez Protektorát dať sa zajať Američanmi. Pri Váhu nechali takmer všetku výzbroj, ale aj trojkolesovú motorku „saidku“ Zundapp. Starší chalani ju naštartovali a vozili sa na nej po lúkach pri Váhu. Ja som bol na svoj vek dosť urastený a okrem toho ma všetci poznali ako syna učiteľa matematiky a fyziky na meštianke. Tak mi to dali tiež vyskúšať. Jazdy sa po dvoch týždňoch skončili, lebo motorka sa zadrela (asi chýbal olej). Osud toho Zundappu bol zaujímavý. V starých Zlatovciach pri železnici mal dom aj s dielňou veľmi šikovný pán (Róm), ktorý podkoval kone, opravoval poľnohospodárske zariadenia a pod. Chlapci ho upozornili na motorku odpočívajúcu na lúkach pri Váhu. Najal si jedného gazdu a ten mu motorku pomocou kravičky s chomútom dotiahol domov. Ako zručný mechanik motorku opravil a potom on chodil za úplatu pomocou nej gazdom orať polia. Kvalitný nemecký motor pluh hravo potiahol.

Za ďalší rok sa stal otec školským inšpektorom a táto funkcia mu kládla za povinnosť raz za rok navštíviť každú školu. Autobusy premávali len do väčších obcí a menšie boli bez spojenia. Otec sa rozhodol kúpiť si malú motorku. Bola to CZ 125. Môj brat, 6 rokov odomňa starší, ma naučil na nej jazdiť, samozrejme po priaľahlých uliciach a poľných cestách. Policajtov bolo v Trenčíne pár. Pre celé zámostie bol jeden (volal sa Dolobáč). Asi po dvoch rokoch otec motorku predal (skôr daroval). Školský inšpektorát už mohol využívať auto Okresného úradu so šoférom. Tým sa moja krátka motorkárska kariéra skončila.

Po skončení vojny nastal normálny životný kolobeh: matúra, vysoká škola, zamestnanie, manželstvo, deti atď. Motorky ma ešte vtedy veľmi nezaujímali. Vlastne po cestách behali len Manety, Zetky a Jawy. Tie ma vôbec nepriťahovali. Začalo sa to meniť keď deti vyrastali a začali sme chodiť na zahraničné dovolenky. Tam som mal možnosť vidieť Bavoráky, Nortony a celú plejádu japonských strojov. Bol som však len ich pozorovateľ. Čas bežal, deti dorastali a finančné podmienky sa mi zlepšovali, takže kúpa motorky bola reálna. Ale ja som si predsavzal, že dokedy deti nebudú schopné sa postarať o seba, motorku si nekúpim.

Tá pravá chvíľa nastala keď som „nastúpil“ do dôchodku. Prihlásil som sa do autoškoly lebo oprávnenie viesť motorku som nemal. To, že 65 ročný pán si robí vodičské oprávnenie na motorku vyvolalo pozornosť jak v autoškole, tak na polícii. Potom mi už nič neprekážalo motorku si zaobstarať.

Moje kritéria pre motorku boli: ľahká ovládatelnosť, stredne silný motor, univerzálnosť, dostatočná bezpečnosť a cenová dostupnosť. To by môhli byť kritéria výberu pre každého začiatočníka. Mal som výhodu v tom, že som bol veľmi dobrý v točivých športových disciplínach kde sa vyžaduje cit pre rovnováhu a náklon( windsurfing, lyžovanie zjazdové aj bežecké a korčuľovanie a jazda na rôznych typoch bicyklov). Naskytla sa mi ponuka Hondy Transalp, ktorá vyhovovala uvedeným kritériam. Majiteľ motorku doviezol z Bratislavy do Senca ku švagrovcom. Odtiaľ som sa na nej doviezol do L. Mikuláša. To bol štart mojej dôchodcovsko-mrotorkárskej keriéry. Rychle sme si na seba zvykli. Jazdil som na nej 3 a pol roka a myslím, že som na nej získal slušnú motorkársku zručnosť. Pri kúpe mala najazdených 18 tisíc km, ja som najazdil ďalších 15 tisíc.

Tak som sa dostal do „motorkárskeho sveta“, navštevoval som webové motorkárske stránky, na výjazdoch som sa stretal s inými motorkármi a videl som z blízka iné značky motoriek. Najviac mi učarovala značka Triumph. Totálny „naháč“, žiadne zbytočné plechy, všetko je vidieť a preto to musí mať dobrý dyzajn. Na českom Triumph portáli bola ponuka na predaj málo jazdeného stroja Triumph 900. Neváhal som, skontaktoval som sa s predávajúcim a už sa to rozbehlo. Do vreciek som si dal po častiach 5000 Eur a nasadol som na nočný rýchlik do Prahy. Nad ránom som presadol na rýchlik do Plzne kde ma na stanici čakal sympatický mladý muž. Prepis trval asi 15 min. Ten stroj vyzeral ozaj nádherne. Mal najazdených skutočných len 7500 km. Nabral som smer diaľnica Praha-Bratislava. Kochal som sa v krásnom zvuku trojvalcového motora. Nocľah v Senci a zbytok cesty do LM som absolvoval na druhý deň. Triumpha som mal 7 rokov. Musím povedať, že všade som s tou motorkou budil pozornosť. V našom meste ma veľa ľudí poznalo len podľa tejto značky. To, že stále vyzerá skvele dokumentuje fotografia na vozíku . Predal som ho výbornému motorkárovi a dobrému kamarátovi. Viem, že sa o tento stroj bude starať tak ako som to robil ja a možno aj o niečo lepšie.

Jedna zaujímavosť o zvuku motora tejto motorky. Na anglických weboch sú zvukové nahrávky Triumphu 900 pripomínajúce zvuk britského štvormotorového bombardéra z druhej svetovej vojny Lancastera. V Anglii je jeden Lancaster v letuschopnom stave. Stojí to veľa peňazí. Zrejme je tam dosť bohatých sponzorov. Raz ročne pri výročí ukončenia Vojny obletí celú V.Britániu. Je to tam veľký sviatok.

Dodatok:

Musím uviesť dôvody v vôli ktorým som svoju motorkársku kariéru ukončil. Ešte s Transalpom som dostal jednu nepríjemnú výstrahu. Robil som „kolečko“ okolo L. Mary. Pri Sielnickej zátoke je asi 1 km rovná cesta. Naľavo voda, napravo les. Cesta bola prázdna, len z diaľky som videl prichádzať veľkú bielu dodávku. Tá sa stále viac približovala na moju stranu. V poslednom momente som sa jej vyhol na krajnicu na ktorej bola vysoká tráva a riedke kriaky. Stačil som mihnúť na predné sklo dodávky a uvidel som ako si vodič vyzlieka cez hlavu tričko. Samozrejme počas jazdy. Vďaka jazdným vlastnostiam Transalpa som ten „úhyb“ do terénu zvládol. Neskôr som si uvedomil, že na šťastie som v tom momente nesedel v mojom Punte. Tú čelnú zrážku by som asi neprežil. Trvalo to dosť dlho kým som sa z toho šokujúceho zážitku vzpamätal. Ďalšie dve udalosti v posledných rokoch urýchlili ukončenie moje motorkárskej kariéry. Motorkár na „čopríku“ jazdil po 18-ke z Ružomberka smerom na diaľnicu, keď z pravej strany vodička na osobnom aute prichádzajúca z Liptovských Sliačov nerešpektovala značku Stop daj prednosť v jazde a bez zastavenia ho zrolovala. Druhý prípad sa stal asi pred dvomi rokmi. Starší manželia na Harleji smerovali po 18-ke na Ružomberok keď v protismere jazdiaci 20 ročný vodič v rýchlosti 160 km/hod vyletel z miernej zákruty a čelne ich zrazil. Tú pani našli až po 15 minutách ležať mŕtvu asi 30 m smerom jazdy v tráve pod cestou.