Klavír

MOJE PRVÉ ROKY HRY NA KLAVÍRI

Náš, na tú dobu dosť impozantne vyzerajúci dom, stojí vo vilovej štvrti „za mostami“ v Trenčíne. Ku Váhu je to asi 250 m. Otec dal jedáleň naprojektovať tak, aby sa do nej ľahko zmestil klavír-stredné krídlo PETROF. (Ten jedálenský oblúk malo v tej dobe veľa domov). Môj otec bol riaditeľom školy najprv v Ružindole (vtedy Rošindole) a potom v Hornej Strede n/Váhom, kde som sa narodil. Okrem funkcie riaditeľa-učiteľa vykonával funkciu organistu. Tento obrovský nástroj ovládal dokonale. Otec mal výrazný čistý hlas, čo bolo pre organistu dôležité. Za organovanie mu cirkev platila dosť slušnú čiastku. Okrem toho mal príjmy z pohrebov na ktorých spieval rozlúčky (sám si ich skladal) a zo svadieb . Bol známy aj v širšom okolí, tak že si ho na tieto príležitosti veľmi často volali aj do vzdialenejších obcí. Mal ale jednu chybičku: on ako liberál a stúpenec masarykovskej demokracie sa neznášal s niektorými farármi. Často spomínal jednu príhodu ešte z Rošindola. Raz ho navštívila skupinka vážených gazdov a požiadala ho aby zakročil vo veci sexuálneho zneužívania malých chlapcov pánom farárom. Otec sa vybral na Biskupský úrad do Trnavy. Vstúpil do miestnosti v ktorej sedel tajomník biskupa. Za ďalšími dverami úradoval pán biskup. Pánovi tajomníkovi otec vysvetlil dôvod svojej návštevy. Pán tajomník sa veľmi rozčúlil, otca normálne vyhodil s vetou: Toto je vec cirkvi svätej a vy ako laik sa do toho nemiešajte.

Okolo roku 1933 urobil štátne skúšky na odborného učiteľa matematiky, fyziky a deskriptívnej geometrie . Dal postaviť dom a nastúpil ako odborný učiteľ na Meštianskú školu v Trenčíne. Organovať chodil do trenčianských kostolov už len zo záľuby. Je zaujímavé, že bol veľmi zadobre s evanjelíckým seniorom Zemanom. Dokonca občas organoval aj v ich kostole. Po omši ho vždy pán senior pozval na víno. Otec tvrdil, že mal lepšie víno ako mu mohol ponúknuť v Piaristickom kostole na námestí provinciál Branecký. Keď v nedeľu o 12.00 bol prestretý obedňajší stôl a otec meškal, mama vždy povedala: „Otec zasa koštuje víno u seniora“.

Jeho hudobné nadanie zo štyroch detí zdedili tri: moje dve sestry Ľudka a Zuzka a ja. Brat Rasťo bol mimo. Moje sestry hrali na klavíri veľmi dobre. Vtedy sa hrala hlavne klasika, valčíky a „slovenské tangá“. Gramofónové platne boli zriedkavejšie a gramofóny ešte viac. Dobre si pamätám ako moje sestry cez noc opisovali noty, keď Gejza Dusík uverejnil svoje nové tango. Sestry boli odo mňa staršie o 12, resp. 10 rokov. Chodili „na klavír“ k pani Schreiberovej. Bola dcérou majiteľov sklární v Lednických Rovniach. V jedálni, v ktorej vyučovala, visel na stene nad pianom zarámovaný krásny veľký diplom z Viedenského konzervatória. Keď som mal asi 8 rokov začal som „chodiť na klavír“ aj ja. Bavilo ma to a snažil som sa čím skôr vyrovnať sestrám. Veľmi dobre sa pamätám ako zneli v rozhlase, ale aj na našom klavíri vtedajšie „hity“ (tento termín bol vtedy ešte neznámy) ako: Lili Marlene, In the Mood, Sentimental journey, Prečo sa máme rozísť, Skôr než odídeš a pod. Keď som sa snažil po sestrách kopírovať tie „swingovky“, pani Schreiberová to hneď spoznala aj keď som hral Bayerku a vždy ma za to karhala. Keď som mal tak 14 rokov, otec ma zobral do Prahy. Bol vtedy poslancom NZ a mal tam prenajatú jednu izbu. Bol som tam asi 10 dní. Prahu som spoznal veľmi dobre. V jednom obchode s hudobninami som si kúpil album 15-tich Straussovych valčíkov v klavírnej úprave. Tie mi tak „sadli“, že do roka som ich hral naspamäť. Predvádzal som sa nimi nielen doma na gymnáziu ale potom aj v Brne kde som študoval mikrobiológiu. Do konca štúdia som bol ešte schopný niečo zahrať, ale z nedostatku možností hrať , moje klavírne „umenie“ postupne upadalo. Po nástupe do zamestnania a hlavne bývanie v bytovkách spôsobilo, že klavíra som sa nedotkol asi 60 rokov. Akustické klavíry v bytovkách nebolo možné používať. Elektronické vtedy ešte neexistovali.

Určitý posun nastal, keď náš malý štvorročný vnuk ešte v bytovke na Podbrezinách sa rád šplhal na kuchynský stôl nad ktorým bola polička s prehrávačom. Najradšej si púšťal pásku „Rebelové“. Ja som tento jeho záujem pokladal vzhľadom k jeho veku za neobvyklý. Keď si naši kúpili a zrekonštruovali dom neďaleko nás, tak syn kúpil solídne akustické piano Petrof. A to odštartovalo Miškovu klavírnu kariéru. Začalo to štekliť aj mňa. Zahral som len „Prší, prší“, prvých pár taktov Elišky a 3-4 stupnice. (U pani Schreiberovej som ich ovládal asi 20) . Chodil som si zahrať na ten Miškov klavír. Začal som pociťovať , že niektoré veci sa mi akosi obnovujú. Na šťastie som dosť dobre čítal noty, ale ich interpretáciu na klaviatúre vyžadovalo poctivé cvičenie. Moja chuť aktívne muzicírovať rástla a tak som sa rozhodol kúpiť si elektronický klavír Yamahu s celkom dobrým vybavením a zvukom. Bol dosť drahý, ale nebanujem. Môžem na ňom hrať aj cez noc. Nasadím si slúchadlá a nikto nič nepočuje. Osem rokov usilovného cvičenia prinieslo svoje ovocie. Nahral som jedno DVD ktoré moji priatelia poznajú. Teraz končím prípravu ďalšieho DVD s obohateným repertoárom. Novinkou sú fiktívne pozadia robené počítačovou technikou. Mám na to dvoch počítačových expertov: vnučku Barboru a vnuka Michala.

Hudobná pamäť je nevyspytateľná. Asi pred tromi mesiacmi som si sadol ku klavíru a v tom momente sa mi v hlave objavil valčík z Verdiho Traviatty. Priložil som ruky na klaviatúru a bez chyby som ho zahral po asi 60 rokoch. Hneď za tým sa objavil Offenbachov Kankán a stalo sa to isté. Tieto dve skladby som zaradil do DVD- 2 ktoré pripravujem.

To, že som sa ku klavíru vrátil po takom dlhom odstupe mi umožnil môj dôchodcovský stav. Vnuk Miško úspešne ukončil hudobnú školu. Najprv klasický klavír (8 rokov) a potom mu zriadili jeden nadstavbový ročník- jazz. Často vystupoval na pódiu pred verejnosťou a bol klavíristom „Jazz bandu“ hudobnej školy. Dokáže s jednou malou prestávkou 2 hodiny hrať hosťom v hotelovej kaviarni (samozrejme nie zadarmo).

Môžem povedať, že klavír mi spolu s ostatnými „koníčkami“ (či „koňmi“) vynikajúco vyplnil čas môjho dôchodku.